„Naša Lucka mala na vysvedčení zase samé jednotky,“ pýši sa matka svojej siedmačky pred kolegyňami. „To je úžasné, ten náš ide do puberty a už sme radi, že tam nemá od hora dole samé trojky, dúfam, že sa spamätá,“ povzdychne si jej spolupracovníčka.

Aj takéto debaty sa vedú v práci, na káve u známych, behom cesty MHDčkou alebo pri náhodnom stretnutí v obchodnom centre. Mnohi učitelia či rodičia dodnes „strašia“ žiakov či deti, že keď budú mať horšie známky, budú mať horšiu prácu a tým, že sa neučia, si pokazia celý život. No, takto nejako to možno fungovalo pred 50 rokmi, no dnes je iná doba.

Mnohí si dnešný svet plný možností nevedia vynachváliť, iní by sa radšej vrátili do čias socializmu, keď ľudia nemuseli nič riskovať, „systém“ im nalajnoval celý život a nepotrebovali byť aktívni. Všetko má svoje pre aj proti, všetko má svoje výhody i úskalia.

Hoci svet sa zmenil, školský systém sa príliš nezmenil. Áno, pribudli hodiny angličtiny či informatiky, no väčšina vecí ostala nemenná. Ako povedal americký investor a autor publikácií o financiách Robert Kiyosaki, deti trávia roky v zastaralom vzdelávacom systéme, študujú predmety, ktoré nikdy nebudú potrebovať a pripravujú sa na svet, ktorý už neexistuje. Teda, ani v takom USA to zrejme nie je o toľko iné ako v našich končinách.

On sám vyštudoval univerzitu, rovnako, ako mnohí iní úspešní a bohatí ľudia. Zároveň je ale zástancom „školy života“ a je presvedčený, že univerzitné vzdelanie zďaleka nie je také dôležité, ako si mnohí myslia. Ako príklad uvádza množstvo úspešných ľudí, ktorí nikdy nemali dobré známky, nešli študovať alebo nedoštudovali, no napriek tomu sa stali „niekým“.

To je aj odpoveď na otázku, aké známky nosili zo školy úspešní ľudia. Niektorí mali výnimočné výsledky, iní boli podpriemernými žiakmi. Ako tvrdí, úspech v škole neznamená úspech v skutočnom živote. Zároveň je však zástancom toho, aby sa ľudia vzdelávali, aby čítali knihy alebo zaujímavé články na internete, aby sa zaujímali o financie, aby boli vnímaví a učili sa z cudzích i vlastných chýb.

Je aj autorom zaujímavej myšlienky, že v školách sú za najmúdrejších považovaní tí, ktorí sa nemýlia, zatiaľ čo v živote sú to tí, ktorí sa z chýb vedia poučiť.

Aké ponaučenia z toho plynú?

Rodičia by nemali za každú cenu chcieť, aby ich dieťa nosilo najlepšie známky, hoci sa učivo len nabiflí a za týždeň si to už nebude pamätať a už vôbec nie použiť.

Žiaci a študenti by si mali uvedomiť, že jedna vec sú známky a druhá všeobecný rozhľad a vedomosti. A každopádne by nemali tvrdiť, že dobré známky sú úplne zbytočné. Nie sú zbytočné, no zároveň nie sú nevyhnutné. Podstatné je vedieť a nebyť pasívny.

Učitelia by mali apelovať na podstatu učiva, čo mnohí robia, no mnohí nerobia. Mali by vždy hľadať cestu, ako žiakom vysvetliť, prečo je niečo dobré vedieť a ako si vedieť nájsť to podstatné. Tkvieť na tom, aby sme vedeli, akej farby mala nejaká postava šaty je nezmysel, dôležité je, prečo to dielo niekto napísal a čo ním chcel povedať.

A ministerstvo by malo hľadať spôsob, ako konečne trošku pozmeniť zaostalý vzdelávací systém, ktorí je zvyčajne na obtiaž všetkým žiakom, či múdrejším alebo menej intelektuálne obdareným. Treba prekopať osnovy a začať školu približovať realite. Foto: Pixabay