Po tom, ako už bývalý predseda NR SR Andrej Danko mal problém so zverejnením svojej záverečnej práce, sa nám v poslednom období akoby s podobnými nešvármi roztrhlo vrece. Na vrchole ľadovca je samotný premiér Igor Matovič, ktorého diplomová práca podľa mnohých nespĺňa štandardy a otázkou ostáva, koľko desiatok, stoviek či dokonca tisícok obhájených záverečných prác vlastne nie je v poriadku.

V posledných dňoch sa k “neprávom” získaným titulom a sporným záverečným prácam vyjadruje stále viac odborníkov, vysokoškolských pedagógov, no aj laikov, ktorý možno nikdy na vysokú školu nechodilo. My sme sa rozhodli podať vlastný pohľad, pričom autor tohto článku úspešne absolvoval vysokoškolské štúdium na Žilinskej univerzite.

Čo je vlastne záverečná práca a k čomu je “dobrá”?

Záverečnú prácu musia odovzdávať a následne obhajovať študenti na konci každého stupňa vysokoškolského vzdelania. Môže ňou byť bakalárska (1. stupeň), diplomová (2. stupeň), rigorózna či dizertačná práca (3. stupeň). Študent ňou musí takpovediac dokázať, že je schopný samostatne vypracovať odbornú prácu na tému, ktorá súvisí s oborom, ktorý študuje. Pri jej písaní je povinný používať odbornú literatúru, pričom je na tej danej univerzite/vysokej škole, či je stanovený minimálny počet zdrojov, či je potrebné mať medzi nimi aj zahraničnú literatúru a pod. Samozrejme, určité štandardy určuje zákon.

Zároveň každú prácu nielen niekto napíše, ale ten niekto (študent) má aj svojho školiteľa (vedúceho práce), ktorý vo finálnej fáze svojim podpisom potvrdí, že daná práca je hodná postúpiť k obhajobe. Následne si prácu musí preštudovať oponent (interný alebo externý) a následne navrhnúť známku v škále od A po Fx. Samotnú prácu vrátane otázok od oponenta následne študent prezentuje pred komisiou zloženou z viacerých odborníkov, ktorá napokon rozhodne o výslednej známke. Ak je práca dostatočne kvalitná na to, aby bola ohodnotená aspoň známku E a zároveň študent úspešne zvládne aj všetky predošlé skúšky a štátnu skúšku, dostane diplom a má právo používať titul.

Podvodné práce, plagiátorstvo a iné problémy

V súčasnosti už každá jedna práca prejde “Centrálnym registrom záverečných prác”, ktorý vyhodnotí, či je práca plagiátom, poprípade, koľko percentnú zhodu má práca s inými dielami. Neraz, a všetci vysokoškoláci to potvrdia, systém nájde úplne absurdné zhody, no tie neberie ani školiteľ, ani oponent ani komisia v úvahu. Dôvod je prostý. Systém nájde zhodu napr. v diele študenta stavebnej fakulty s dielom študenta telovýchovy. Ale sú to len vety a zlomky percenta. Taktiež systém nájde chybu rádovo v percentách, ak nejaký študent zabudne, prípadne nesprávne cituje nejaký odstavec práce. No stále nie je dôvod na paniku. Teda, ak sa jedná o teoretickú časť. Pretože ak je nevyhnutné kompletne citovať nejaký paragraf alebo napísať presnú definíciu, stane sa, že systém nájde túto “chybu”, no ľudský faktor (oponent) vie, že je to zanedbateľný detail.

Problémom je, ak niekto skopíruje veľkú časť či celú prácu na určitú tému od niekoho, kto podobnú tému riešil v minulosti. A predovšetkým je veľkým problémom, ak je výrazná zhoda v návrhovej (praktickej) časti záverečnej práce. Práve tá je kľúčová. V teoretickej časti totižto študent opisuje zo zdrojových materiálov čo rieši, akými metódami, poprípade uvádza zákony, vzorce a ďalšie podstatné veci, bez ktorých by nemohol vypracovať praktickú (návrhovú) časť. Naopak, do tej návrhovej vkladá študent vlastné myšlienky, ako daný “problém” možno riešiť, aké sú výhody jeho návrhu oproti súčasnosti a pod.

Ako eliminovať podvody, plagiátorstvo a spochybniteľné práce?

V prvom rade by bolo potrebné znížiť počet vysokých škôl a univerzít, s čím sa stotožňuje každý kvalitný pedagóg. Za ďalšie, je nevyhnutné znížiť aj počet študentov. Síce máme demokraciu, no aby mohli študovať na VŠ aj podpriemerní stredoškoláci, to je trošku moc. Taktiež je absolútne kľúčovým faktorom prepojenie škôl s praxou. Prečo? Dôvod je prostý.

Napríklad autor článku študoval na škole, ktorá spolupracovala s mnohými firmami, pričom priamo tieto firmy si určovali, čo chcú riešiť. Tým donútili študentov, ktorí sa na dané témy záverečných prác prihlásili, aby spolupracovali s ľudmi z praxe, a teda z daných firiem, Študenti tak mali jedinečné témy prác pre určité podniky z praxe, čím sa minimalizovala šanca na to, aby práca bola plagiátom. Študenti museli pracovať s reálnymi podkladmi, údajmi, číslami. Zároveň museli konzultovať tému priamo so zadávateľmi prác z praxe, a tí požadovali výsledky. Predsa len, išlo aj o ich záujmy.

Problémy stretajú preto študentov zo škôl, ktoré sú nejakým spôsobom tuctové a záverečné práce sú len nejakou povinnosťou, poprípade nemajú nijaký prínos pre spoločnosť či podniky z praxe. V ich prípade sa často stretáme s tým, že si prácu dajú študenti vypracovať treťou osobou, prípadne okopírujú podobné práce bývalých študentov. Ak totižto téma záverečnej práce nemá byť v prospech oboru, spoločnosti alebo určitého podniku, nemá vôbec význam ju spracovávať. Žiaľ, práve na tuctových školách sa často nemožno takýmto témam vyhnúť.

Kto nesie zodpovednosť?

Tváriť sa, že za skopírovanú prácu (plagiát) môže len študent, je alibistické. Zároveň však nemožno zbavovať ho viny. Za plagiáty môže pochopiteľne tak študent, ako aj jeho školiteľ, ktorý musí prácu odsúhlasiť. A taktiež oponent. Ak vidí vysokú zhodu alebo výrazné nedostatky v práci, musí na ne reagovať. Ak sa všetci ale tvária tak, že im je to jedno a ten daný budúci držiteľ diplomu je len ďalší z milióna, je to smutné. Rovnako tak, ak je používaný dvojaký meter. No presne tak to neraz funguje a ak sa tento človek raz dostane na významné miesto (napr. do parlamentu), hľadajú sa na ňom takéto chyby a raz vyplávajú na povrch. Skôr či neskôr.

No problémom nie sú len záverečné práce, ale aj celé štúdium na školách. Tisíce študentov sa poctivo pripravujú na skúšky, zápočty, pracujú na zadaniach, semestrálnych prácach atď, zatiaľ čo ďalší si zoženú od iných materiály a aj na skúškach prejdú vďaka odpisovaniu. Nehovoriac o tých, ktorí si celé skúšky či nebodaj tituly kupujú alebo majú vďaka istým známostiam výrazné úľavy. To sa týka tak súkromných, ako aj verejných univerzít/vysokých škôl. Podobne tak býva dvojitý meter aj medzi dennými a externými študentmi. Je však vôbec možné vrátiť do univerzitných budov poctivosť a rovnoprávnosť?

Foto: Pixabay, Twitter