Počas ostatných dní bol v Košiciach odhalený pamätník pre zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Zhromaždenie sprevádzali aj príhovory pozostalých, zástupcov mesta, ako aj umelcov. A práve báseň, ktorá zaznela z úst košického rodáka, rozpútala v publiku zimomriavky!

 

Pri odhalení pamätníka pre zavraždeného Jána Kuciaka, v Košiciach, padali opäť emotívne slová. Zúčastnenými zalomcovala hlavne srdcervúca báseň od miestneho umelca, ktorý na margo vzniku svojho diela povedal: „Báseň som akoby nenapísal ja, ale sa jednoducho stala.“

Slzám sa po vypočutí literárneho diela neubránili, ako matky zavraždeného páru, tak množstvo ľudí v dave. Básnik Tomáš Straka pre denník Korzár doplnil, že jeho cieľom je inšpirovať aj ostatných, aby sa nebáli hovoriť o tom, čo sa okolo nich deje. „Mal som potrebu hovoriť pravdu, ktorá nie je ničím brzdená a o tom by malo umenie byť.“, dodal mladý básnik.

pamatnik kuciak

Tomáš Straka – Ján a Martina

Vieš, čo zmení táto báseň? Nič.

Guľka je silnejšia než pero, lož je stará pravda a najmocnejším nástrojom majstrov vojny ostáva ľahostajnosť.

Vieš, čo zmení táto báseň? Absolútne nič.

Pôjdeme do práce, domov za deťmi, na cintorín, na pole plieť pre pánov, pôjdeme do obchodu, do školy, do krčmy, k voľbám…

A vieš, čo zmení táto báseň; nič. Mladá nevesta, biela čerešňa, dostala závoj krvou a olovom, snáď aby sa jej lepšie premýšľalo.

Ženíchovi bolo odstránením srdca zabránené povedať akékoľvek ďalšie áno; dosť bolo citu, dosť bolo vzdoru…

Hlavu a hruď je treba zakázať.

A vieš, čo zmení táto báseň? Nič.

Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy, protestné pochody, zapálené sviečky a slzy. Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy.

To všetko sme už mali za Palacha, Zajíca, Remiáša, Tupého…

Čo zmenili päste a nohy a slzy a ústa našich básní, našich činov naproti smrti? Nič… Sme príliš na východ.

Zničené Kosovo príliš na východ, to prejde…

Bomby v Sýrii príliš na východ, to prejde. Ukrižovaná Ukrajina príliš na východ, to prejde. Nacisti v Poľsku príliš na východ, to prejde.

Maďari a Česi v zásnubách s Čínou príliš na východ, to prejde… Guľky pre milencov – good bye blue sky – sme stále príliš východne?

My, mladší bratia smejúcich sa beštií? Detské izby nám osvetľovali ohňostroje vybuchnutých áut.

Tu, v čiernej diere Európy, sú skutočne videohry, porno, automobilky a česká verzia netflixu to jediné, čo nás spája s demokraciou?

Nikdy sme nemali svojich koloniálnych negrov a Alžírcov, indiánov a ostrovanov, aby sme mali koho požierať vo vlastnej chamtivosti, a tak musíme kopať sami do seba.

A viete, čo zmení táto báseň? Nič.

Získať v 5-miliónovom mravenisku monopol sa dá lusknutím prsta…

Spomienky na detstvo lemované šialeným šepotom, čo medzi zuby cedí dve slová: mafiánsky štát…

Buď ticho a šúchaj nohami, aby na teba mohla byť mamička hrdá…

Nikoho nezaujímajú tvoje slzy a viete, čo zmení táto báseň? Nič.

Ak budeš skutočne potichu, započuješ ako rastú hranice.

Tí z nás, ktorí veria v akúsi ideu slobody nakoniec utečú…

Inam – preč, tak, ako to bolo vždy. Preč od eštebákov vedúcich štáty, preč od ruského vplyvu, preč od každodennej nemožnosti ničoho. Západné noviny prinesú pobúrené vyhlásenia na adresu pekla skutočnosti v nezrozumiteľnom jazyku.

A my si pomaly utkáme novú oponu zo smrti, strachu, zastrašovania a násilia…

A ja sa bojím, že táto báseň na tom nezmení vôbec nič.

Zdroj: korzar.sme.sk Foto: facebook