Na rozdiel od drvivej väčšiny Superstaristov, ktorých krátka sláva zapadla prachom, sa Mirovi Jarošovi darí skvele. To však neznamená, že sa vždy mal ako v bavlnke. Práve naopak – na detstvo má viac než smutné spomienky a dospievanie sa v istú chvíľu zmenilo na nočnú moru. O tom, že už nevedel, ako ďalej, sa Miro rozpísal v novej autobiografickej knihe.

Svoju kariéru i obrovskú radosť našiel v piesňach pre deti, ktorým sa snaží vždy vykúzliť úsmev na tvári. Dôvod je možno aj v tom, že on sám si toho v detstve veľa vytrpel.

“Žili sme skromne, v dome u pradeda, v jednej izbe. Do kúpeľne sa chodilo zvonka, čo bolo v zime nepríjemné. Keď som chodil do druhej triedy, začali sme stavať dom. Spomínam si, ako som od otca pýtal drobné na cukríky, no on mi ich nedal, lebo trebalo šetriť na dom,” spomína Jaroš na najranejšie obdobie svojho života.

Spevákov otec bol osobou, ku ktorej stále prechováva zmiešané pocity, hoci je už deväť rokov po smrti. Mira a jeho troch mladších súrodencov vraj pravidelne a často trestal, a to dosť krutým spôsobom – používal buď gumený remeň alebo špicaté poleno, na ktorom museli deti dlho kľačať. Tam však otcovská “starostlivosť” začínala aj končila. Všetky povinnosti tak zostali na pleciach spevákovej matky.

Tej tak nezostávalo veľa času na podporu snov jej syna. Miro totiž odjakživa vedel, že chce byť spevákom, no od tohto cieľa ho odhovárala dokonca ešte aj učiteľka v škole. Puberta celú vec ešte skomplikovala – keď začal Mirovi mutovať hlas, zistili mu na hlasivkách uzlíky, ktoré môžu byť nielen bolestivé, ale pre spevácku kariéru doslova likvidačné. Tínedžer sa tak začal premýšľať, či má vôbec zmysel žiť.

“Veľmi som trpel. Zistili mi, že mám na hlasivkách uzlíky, nariadili mi úplný hlasový pokoj. Mal som veru všelijaké myšlienky. Bolo to hrozné. Nechcelo sa mi žiť. Vyzeralo to tak, že prídem úplne o hlas. Nebol tam nikto, s kým by som sa mohol o tom porozprávať. Tak som sa aj poprechádzal po železničnej stanici…,” spomína Jaroš na najsmutnejšie chvíle v živote. Prechádzkou to totiž neskončilo.

“Ocitol som sa v noci na koľajniciach a do toho mama bola dlhodobo hospitalizovaná v nemocnici, lebo psychicky nezvládala nápor na ňu a sklamanie z toho, že ju otec nechal v štichu. Mal som 15 rokov, štvorku zo správania, nevedel som sa nikam zaradiť, mal som zranenú dušu,” hovorí spevák s odstupom času o chvíľach, aké by nemalo zažiť žiadne dieťa.

Rozhodnutý, že svoj život ukončí pod kolesami vlaku, sa už pomaly lúčil so svetom, čosi ho však napokon predsa len zadržalo: “Uvidel som obrovský vlak a veľmi som sa zľakol. Uskočil som a vrátil som sa domov. Veľa si z toho nepamätám. Bolo to hlúpe.”

Dnes už je však všetko inak. Desivé dni síce zanechali na jeho duši rany, no tie sa teraz snaží liečiť tým najkrajším spôsobom – tým, že robí radosť iným. O príjmy už takisto nemusí mať obavy a zrejme mu už viac nehrozí, aby v zime chodil na toaletu po snehu. Pre Mira Jaroša sa tak všetko obrátilo na dobré, a to napriek tomu, že nechýbalo veľa, aby v istej chvíli došlo k tragédii.

Pre viac info nás sledujte na Facebooku 
>>> TU <<<!

Zdroj: Pluska.sk | Foto: Facebook/Miro Jaroš