Istý Slovák sa podelil na sociálnej sieti s jeho, bohužiaľ, veľmi smutnou situáciou, ktorá sa mohla stať práve v dnešnej dobe. Zomrel mu otec a aj mamina. Takéto niečo je veľmi ťažké prežiť a o to ťažšie postaviť sa a ísť ďalej. Jeho príbeh si prečítalo tisíce ľudí.

“Chápem, že už nemôžem k babke do Kovariec, preháňať sa po záhrade a objavovať svet “za humnom”. Chápem aj, že nemôžem už ani k babke do Krušoviec, kde zas v komore vždy, so železnou pravidelnosťou čakali napečené aspoň dva rôzne, “prudko čokoládové” koláče. Proste pre toho, kto prv príde… Aj to chápem. Veď napokon, bodaj by som sa aj ja dožil 92 rokov ako babka. Lenže… Lenže už nemôžem ani len k našim,” rozpísal sa smutne.

“Kde sme sa síce aj narobili okolo domu, ale aj prežili kopec srandy a pohody. Už mi nikto nezabalí fajnové domáce jedlo “na cestu.” Už sa nestretneme všetci spolu na Vianoce, už si nič nenájdem pod stromčekom. Neviem vlastne či vôbec ešte nejaký stromček v živote postavím, to bola pre mňa vždy “rodinná záležitosť.” A tej mamin majonézový šalát! Už nemôžem. Všetci sú preč.”

“Tento rok som dostal 25. januára, na narodeniny, akurát tak jediný “darček”: Covid. Ani mi len naši nenapísali, lebo to už sami ležali v nemocnici na kyslíku. Naopak, miesto toho aby som niečo dostal, mi bolo niečo zobrané. To najcennejšie – tretieho februára mi Covid vzal otca, a včera aj mamu. Zvláštny pocit. Prázdno. Bezradnosť. Nasranosť na celý svet. Obzvlášť na všetkých tých idiotov čo ešte aj dnes šíria hoaxy, že Covid neexistuje, resp. že o nič nejde, len o “chrípočku,” a opatrenia sú prehnané.”

“Verím, že ani jeden z tých blbečkov nevidel ako vyzerá 6 týždňové umieranie na následky tej “chrípočky,” keď už človek dávno nie je infekčný, ale postupne sa mu rozpadá mozog, a pľúca až tak, že v nich vznikne diera. Akokoľvek som však nasraný, aj tak neviem tej vytretej lúze šíriacej smrteľné nebezpečné nezmysly želať rovnaký osud, lebo umieranie na Covid vie byť fakt dlhé a fakt strašné. Ak zomriete vďaka Covid na embóliu a následne multiorgánové zlyhanie, to ste ešte mali k*rva šťastie… Avšak…”

“Hoci som z toho teraz totálne v p*deli, zároveň to neviem vzdať. Nemôžem, logika nepustí. Stále mi chodí po rozume ten druhý “uhol pohľadu”: A kam si chodili rodičia “po domácu stravu?” Kam chodili užiť si pohodu a darčeky na Vianoce? No práve… Nikam, veď už tiež nemali rodičov. Nie. To oni boli tí, čo navarili domáce jedlo pre iných. To oni boli tí, čo robili Vianočnú pohodu iným. Nesťažovali si, nemudrovali, nevyplakávali nad osudom, ale makali. Makali, až kým sa vďaka chodeniu do práce nenakazili medzi ľuďmi Covidom, makali až do svojej smrti aby mohli robiť radosť iným,” píše Slovák.

“Skončila jedna éra. A k*revsky to bolí. Ale nevzdám to, pretože okrem všetkého čo nemôžem, niečo aj môžem. Môžem si vziať od nich príklad. Len… prečo po mne život nechce radšej niečo jednoduchšie? Aby som napríklad vlastnými rukami postavil most na Mesiac? Pretože nebyť pohodlný, nebyť idiot, ale byť zodpovedný, premýšľať nad svojimi činmi a makať a prinášať radosť iným, zas nie je len tak,” dodal.

Zdroj: Facebook/Nekŕmte nás odpadomFoto: pixabay.com