Tradičný britský príbeh s názvom Vianočná koleda pozná asi každý z nás. Jeho autor Charles Dickens v ňom zachytil nielen nedokonalého ľudského ducha, ale aj atmosféru nevľúdneho viktoriánskeho Anglicka. Časy, v ktorých žijeme my, nám síce poskytujú omnoho viac možností, no tie sú zas okresané zúriacou pandémiou. Čo myslíte, ako by približne vyzerala hlavná dejová línia najobľúbenejšieho vianočného príbehu sveta, keby ho Dickens písal dnes?

Marley bol mŕtvy. O tom nebolo najmenších pochýb. Čo ale pochybné bolo, bola príčina jeho smrti. Scroogey sa nad tým zamýšľaľ už pár dní, ale nešlo mu to do hlavy – ak bol jeho spolubývajúci na proteste a chytil tam koronu, ako to, že on je stále zdravý? Ako jediné vysvetlenie sa mu javilo, že žiadna korona skrátka neexistuje. Aj tak to vedel.

Jeho bezprizorné čumenie na rybičky pokojne plávajúce na monitore počítača zrazu prerušil zvoniaci mobil. Bol to Bobby. Scroogey prevrátil očami – jeho umelecký fotograf mal vždy fantastickú náladu, ktorou vedel spoľahlivo nakaziť všetkých naokolo. Neznášal to na ňom.

“Scroogey, si tam?,” ozvalo sa z mobilu.
“Nooo.”
“Počul som to o Marleym. Strašné,” povedal Bobby smutným hlasom.
“Hm.”
“Ty si v poriadku? Bol si na testoch?”
“Nie, načo? Ani som s ním v posledných dňoch veľmi nebol,” zaklamal Scroogey.
“To je dobre,” Bobbymu sa počuteľne uľavilo. “Marley bol mladý, ale fajčil jednu o druhej, asi preto to jeho pľúca nevydržali a…”
“Čo chceš, Bobby?,” prerušil ho Scroogey namosúrene.
“Popriať ti pekné sviatky! Pridáš sa k nám zajtra na štedrovečernú večeru cez videochat?”
“Ty chceš zajtra voľno? Myslel som, že prídeš a nafotíme nejaké fotky do storíčok. Vieš, akože vianočná guľa na uchu, ihličie namiesto cigy, niečo také trápne. Fanúšikom sa to bude ľúbiť.”
“Zajtra sú Vianoce…”
“A? Aj tak sa nedá nikam ísť. Čo to budú za Vianoce?”
“Ale…”
“Fajn, tak to teda ruším. Ale na Silvestra ťa tu chcem mať nastúpeného! Inak prídeš aj o ten jediný zdroj príjmu, čo u mňa máš. Nazdar!,” zavrčal Scroogey a zložil. Ľutoval iba to, že nemá pevnú linku. Prasknutie slúchadlom by totiž bolo omnoho efektívnejšie, než ťuknutie na tú blbú červenú ikonku.

*

Nastrihal pár videí z kúpeľne, odpovedal fanúšikom na otázky, ako bude tráviť Vianoce (zväčša nepravdivo) a šiel si umyť zuby tou super elektronickou kefkou, čo dostal v rámci jednej z posledných spoluprác. Nemal ju veľmi rád, ale aspoň zaňho odviedla robotu. Potom sa už len prezliekol do pyžama z vlastného merchu s nápisom “Influencuj alebo buď ďalej nula” a zaľahol do postele.

Na hranici priepasti spánku sa však strhol. Mal pocit, že počuje upozornenia z Messengera. Skontroloval mobil, hoci vedel, že dáta aj wifi si na noc vypol. Na svoje vlastné zdesenie sa mu zazdalo, že na displayi svieti správa od Marleyho s textom: SOM TU. Keď ale párkrát zažmurkal očami, zmizla.

“Dobre mi to prepína,” zamrmlal popod nos a zahrabal sa pod perinu. V miestnosti však nastala nepochopiteľná zima. Scroogey nasrdene vyskočil z postele, aby skontroloval radiátor, no zamrzol uprostred kroku. Dvere na jeho izbe sa otvorili.

Bol to nepochybne on. Marley. Modrastý a čudne žiarivý, ovešaný akýmisi haraburdami, no tú tvár by si nepomýlil ani vo sne.

“M… Marley?,” zajachtal Scroogey.
Duch prikývol.
“Snívam?”
“Nie,” odvetil Marley akoby z veľkej diaľky.
Scroogey nadskočil. Že výplod jeho fantázie hovoril, bolo už aj naňho trochu moc.
“Pozri sa na mňa!,” zahromžil Marley. “Som to ja. A prišiel som ťa varovať.”

Až keď pominul prvotný šok, bol Scroogey schopný zamerať sa na jednotlivé detaily Marleyho tela, ktoré sprvoti nerozoznával kvôli spleti reťazí, ktorými bol omotaný. Jeho chrbát sa prehýbal pod najnovším modelom elektronického bicykla. Na rukách mal šesť rôznych hodiniek, na každom prste štyri zlaté prstene. Oblečených musel mať najmenej pätnásť svetrov. Ten vrchný – typický model Lacoste – bol na tom všetkom taký natiahnutý, že sa takmer páral. Reťaze, ktoré to všetko držali pokope, boli navyše ovešané šiltovkami, rôznymi modelmi mobilov, kľúčmi od auta a tabletmi. Celý dojem dopĺňal obrovský hráčsky počítač, ktorý bol pripevnený o Marleyho členok ako ťažná guľa spolu s posledným modelom Playstation.

“Drahý Marley… Čo sa ti to stalo?,” spýtal sa Scroogey vystrašene.
“To, čo sa raz stane každému, akurát, že zbytočne skoro. Môj život skončil kvôli niečomu, v čoho existenciu som odmietal veriť. Nie je to irónia?”
“Ale prečo si celý spútaný?”
“Nosím reťaz, ktorú som si oko za okom ukul počas života,” odvetil Marley. “Veci za otcove peniaze, všetko to, čím som sa chvastal na Instagrame… Nepoznávaš tú reťaz? Budeš mať takú istú.”
Scroogey sa zdesil: “O… O čom to hovoríš?”
“Mal som sa radšej starať o iné veci. O bohatstvo svojho vnútra, o svojich blízkych… Teraz som súdený chodiť s touto ťarchou a prizerať sa okrem svojej bolesti aj bolesti iných ľudí, ktorým už nemám ako pomôcť. Ale môžem urobiť jedno. Varovať ťa, aby si neskončil rovnako.”
Scroogey naprázdno preglgol. Za oknami sa ozval čudný zvuk.
“Ja už budem musieť ísť,” obzeral sa Marley sťažka. “Ale ty… Ty ešte máš v živote jednu šancu. Poslednú. Dnes v noci ťa navštívia traja duchovia. Dobre ich počúvaj a vo vlastnom záujme nezabudni, čo som ti povedal!”
S týmito slovami Marley podišiel k obloku a zľahka prekĺzol okennou tabuľou. Na smrť vydesený Scoogey sa rozbehol k miestu, kde zmizol a vyzrel von. Nemohol uveriť vlastným očiam – pred jeho domom sa vinul šík nariekajúcich modrastých prízrakov. Každá z nich niesla vlastné bremeno a ľutovala nielen sama seba, ale aj všetkých naokolo. Scroogey chvatom zastrel žalúzie a so srdcom v krku zaliezol pod perinu.

*

Tak trochu dieťa a tak trochu starec. Keď sa prvý z duchov sklonil nad Scroogeyho posteľ, ten takmer omdlel. No Scroogey vnútorne vedel, čo musí urobiť. Chytil sa ruky, ktorú duch ponúkal a vybral sa do neznáma.

O malú chvíľku sa ocitli pri okne domu, v ktorom vyrastal. Scroogey sa začal obzerať a namietať: “Tento dom už predsa nestojí. Keď som mal desať rokov, odkúpila ho developerská spoločnosť a postavila tu nákupné centrum. Dnes sú tam už len ruiny, lebo táto štvrť prestala byť časom v móde. Ako sme sa sem dostali?”
“My tu nie sme. A toto nie je skutočnosť,” odvetil duch. “Nedošlo ti to? Som duch minulých Vianoc.”
Scroogey s otvorenými ústami prešiel pohľadom z ducha späť k oknu. Vnútri sa práve rozleteli dvere a spoza nich bolo na malú chvíľu počuť hlasnú hudbu. Do izby vošli mladý muž a žena.

“Ja už takto nechcem žiť! Stačilo! Končím!,” kričala dievčina a do očí sa jej tlačili slzy.
“A čo si čakala?!,” oboril sa na ňu muž. “Kupujem ti drahé handry. Šampanské môžeš mať také, aké si len vypýtaš. Tak čo ešte chceš?!”
Krásne dievča kleslo na posteľ a spustilo: “Chcem teba! Teba bez týchto prízemných ľudí naokolo. Teba bez pohľadu 24 hodín denne upretého do telefónu. A bez toho, aby si natáčal každý náš pohyb!”
“Óóó, tak princezničke chýba súkromie!,” zatiahol Scroogey sarkasticky. “A svadbu bez live streamu a pauzu od Instagramu počas medových týždňov by si nechcela?!”
Obrátila naňho sklamaný pohľad a mlčky pokrútila hlavou. Bolo na nej vidno, že viac nevládze. Keď sa postavila z postele, v dlani už držala prekrásny zásnubný prsteň.
“Už nie,” zašepkala, vtlačila mu ho do ruky a bez ďalšieho slova zamierila k dverám.
“No tak toto predsa…,” zajachtal, no to už bolo dievča preč.

Scroogey pocítil pichnutie v srdci, o ktorom vedel, že nebolo spôsobené kardiovaskulárnou chorobou. Bol totiž zdravý ako buk. Mal pocit, že si celú scénu pamätal akosi inak.
“Ach, duch…,” zaprosil. “Poďme odtiaľto preč.”
“Ešte ti musím niečo ukázať.”
“Nie! Prosím!”

To už sa ale pred jeho očami mihala iná scenéria. Hľadel do okna malého domčeka na vidieku, z ktorého sa rinula fantastická vôňa fazuľovej polievky, pečenej ryby a medovníčkov. Zrazu sa zarazil. Za sklom zbadal ružovú tváričku dievčatka s veľkými nedočkavými očami, ktoré akoby hľadelo priamo naňho. Vtom sa ale otočilo a odcupitalo preč.

“Mami, mami! Kedy príde Ježiško?,” rozbehlo sa oproti prichádzajúcej žene.
Scroogey nemohol uveriť vlastným očiam. V kráske spoznal svoju bývalú snúbenicu. Staršiu, no i tak omnoho pôvabnejšiu, než si ju pamätal. V očiach sa jej odrážalo svetlo z vianočného stromčeka a zreničky sa jej pri pohľade na dcérku rozšírili. Tvár jej zmäkla materským úsmevom. O chvíľu k nej podišiel láskavo vyzerajúci muž a svoje dievčatá zozadu objal.
Scroogeymu prišlo smutno ako ešte nikdy v živote. Mal tam byť on. Mal milovať svoju ženu. A mal byť otcom toho čarovného stvorenia. Keby nebol taký idiot…
“Už ma netýraj!,” skríkol na ducha. “Chcem ísť domov!”
Začal s duchom zápoliť, až kým nevnímal už len to, že je nesmierne unavený a zrazu sa ocitol späť vo svojej posteli, kde ihneď upadol do rušivého spánku.

*

Prebudil sa na otváranie fľaše šampanského a veselý smiech. Scroogey si pretrel oči a hľadel na čudné, červenolíce zjavenie s vencom brečtanu na hlave.

“Krevety?,” ponúkol ho duch z bohatého prenosného stola, ktorý mal so sebou.
“Ehm… Nie, ďakujem,” odvetil zmätený Scroogey. “Ty si môj druhý duch?”
“Tak je!,” zaburácal srdečným hlasom statný muž. “Som duch súčasných Vianoc.”
Scroogey prikývol: “Odveď ma, kam uznáš za vhodné. Som pripravený.”
“To je reč!,” zasmial sa duch a ponúkol mu roh svojho plášťa. Scroogey sa ho chytil a v okamihu preleteli k domu, v ktorom rozvoniavalo ihličie a hrali koledy.

Scéna, na ktorú Scroogey hľadel, mu bola akási povedomá. Chvíľu mu však trvalo, než zistil, že hľadí do Bobbyho obývačky. Vyzdobená a s kuchynským stolom uprostred vyzerala akosi inak. Sviatočne.
“… Ďakujeme, že sme sa tu mohli takto zísť ako každý rok,” končil práve tradičný prípitok Bobby a usmieval sa na svoju ženu a dvoch synov a potom kývol čašou smerom k tabletu, ktorý bol položený na opačnej strane stola. “A vítame medzi nami – aspoň takto pomyselne medzi nami – aj Maťa, Andrea a Klaudiu. Snáď sa už čoskoro budeme môcť stretnúť aj naživo!”
Tie mená poznal. Boli to Bobbyho starší kamaráti, ktorí žili v zahraničí a nemali vlastné rodiny, a tak by museli Vianoce inak tráviť celkom sami. Scroogey si pomyslel, že od jeho fotografa, manželky a detí bolo pekné, že im robili spoločnosť.

“Mal som tam byť aj ja,” zamrmlal Scroogey nespokojne.
“Čo ti bránilo?,” spýtal sa duch.
“Vlastne… Vlastne som mal v pláne vlastnú párty. Chcel som bojkotovať opatrenia a pozvať na námestie v našom meste pár ďalších influencerov a priateľov. Doniesli by sme si šampus, vyvádzali a natáčali, ako nás berú policajti. Bolo by kopec lajkov a…,” rozhovoril sa, no zrazu sa zahanbil. “Som ja ale blbec.”
Duch len pokrčil ramenami. V tom si Scroogey všimol, že spod duchovho plášťa vytŕčajú štyri malé ľudské nohy.
“Duch… Čo je to?,” oslovil ho.
Odhrnul svoj plášť, aby ukázal dve smutné ľudské deti. Boli špinavé, biedne a ustráchané.
“Panebože,” zabedákal Scroogey. “To sú tvoje deti? Nemajú kam na Vianoce ísť?”
“Nie sú moje. Sú ľudské,” odvetil duch. “Chlapec sa volá Nevedomosť. Dievčatko, to je Bieda. Treba sa mať pred nimi na pozore, najmä pred chlapcom. Človek, ktorý ho odignoruje, je totiž odsúdený na zánik.”

Vtom začali hodiny na neďalekej kostolnej veži odbíjať polnoc. Scroogey sa obzrel a chcel sa ducha niečo spýtať, no ten kamsi zmizol. Namiesto neho stálo vedľa neho niečo úplne iné…

*

Stvorenie pred ním bolo celé zahalené do čierneho odevu. Nebolo mu vidno ruky ani tvár, telo bolo skryté pod temným plášťom. Scroogeyho pri ňom desivo mrazilo.

“Je pri mne duch Vianoc, ktoré ešte len prídu?,” spýtal sa. “Duch budúcnosti! Bojím sa ťa väčšmi, než čohokoľvek, čo som dosiaľ vidiel, ale keďže dúfam, že môj život sa odteraz zmení, rád pôjdem s tebou kamkoľvek. Neodpovieš mi?”
Duch mlčal. Z rukáva plášťa mu vykĺzla ruka, ktorá prstom ukazovala na Scroogeyho. Namiesto kože a svalov na nej však boli už len kosti. Scroogey klesol na kolená s tvárou v dlaniach a od strachu sa rozplakal.

Keď ich odtiahol, našiel sa v chladnej bielej miestnosti so železným stolom uprostred. Vstal a pozrel naň. Ležalo na ňom niečo prikryté bielou plachtou. Vtom tam vošli dvaja muži. Scroogeyho v prvom momente zarazilo najmä to, že na sebe nemajú rúška.
“Ach, no jasné. Klasika,” frflal jeden. “Musel skapať zrovna na Vianoce!”
“Máme k tomu úmrtný list? Pitva? Všetko?,” spýtal sa druhý, ktorý už chcel mať záležitosť tiež čím skôr za sebou.
“Ale hej. Zdrogovanie na nejakej obrovskej párty v hoteli. Takže, samozrejme, nikto nič nevedel a nikto nič nepočul. Všetci zmizli, našli ho ráno vo vani, ale cudzie zavinenie už vylúčili. Prípad uzavretý.”
Jeden z mužov sa obzrel na oblečenie, ktoré ležalo na stoličke.
“Pochováme ho v tomto? Nehlásia sa žiadni jeho príbuzní ani priatelia, čo by sa toho ujali a napriek všetkému je to relatívne čisté…”
“Žartuješ?,” ozval sa druhý. “Tie topánky sú od Gucciho! Vieš, za koľko to strelíme?! Jemu sú už nanič a keď sa k nemu nikto nehlási…”

Scroogeymu prišlo nevoľno. Ľutoval úbožiaka pod plachtou, ktorý skončil tak biedne, že oňho po smrti nik nezakopol a pracovníci pohrebníctva ho ešte aj chceli okradnúť. Obzrel sa na desivého ducha, no toho hlava bola len nemo natočená k scenérii.

“Čo je to vôbec za týpka, že má boty od Gucciho a nik sa oňho nezaujíma?,” zamyslel sa jeden z mužov. Druhý sa iniciatívne pozrel do papierov.
“E. Benezer. Hovorí ti to niečo? Mne podľa mena nič, ale…,” začal a odhrnul plachtu tak, aby bolo vidno tvár.

“Nie!,” skríkol Scroogey. “Nie, nie, nie!”
Na svoju prezývku na Instagrame si už zvykol tak, že meno Emil Benezer už ani nepoužíval. Ale tá mŕtva tvár, na ktorú hľadel… Tá patrila nepochybne jemu.

“Pooooočkaj!,” prerušil Scroogeyho myšlienky muž, “ja ho spoznávam! Nie je to ten blbý influencer, čo pred pár rokmi usporiadal tú párty na námestí? Nepamätáš? Bol bezpríznakovým nosičom korony, vtedy to bolo všade… 17 ľudí sa nakazilo a baba, s ktorou sa v ten večer bozkával, o dva týždne nato zomrela. Ešte predtým však stihla nakaziť celú rodinu a…”
“Jasné, to je ten blbeček!,” potešil sa jeho kolega, ktorý si na Scroogeyho spomenul. “Áno, pamätám sa. Vteda sa oháňal, že tou párty chcel vyjadriť, že jemu jeho slobodu nebude nikto obmedzovať.”
“Hm, však áno. Žil s nosom strčeným v mobile, ľuďom bol dobrý zjavne len na tom, že sa na ňom mohli rehotať a raz za čas si vystrelil z kopýtka. To je tá sloboda, o ktorú toľko bojoval?”

S týmito slovami ozývajúcim sa v jeho mysli sa Emil obrátil k duchovi, sklonil hlavu a zúfalo vyriekol: “To nie, duch! Prosím, vypočuj ma! Už nie som taký, aký som bol. Určite sa nebudem správať tak, aby som dopadol takto! Prečo si mi to všetko ukazoval, ak nemám nijakú nádej?”

Duch ho kostnatou rukou chytil za plece a jemne mu ho stlačil. Bola to vôbec jediná odpoveď, akú od neho za celý čas dostal, no Emilovi stačila.

“Už budem navždy uctievať Vianoce vo svojom srdci a to nielen na Štedrý deň. Spojím skúsenosti Minulosti, Prítomnosti i Budúcnosti. Všetci traja duchovia mi v tom budú pomáhať. Zužitkujem všetko, čomu ste ma naučili.”

V tej chvíli sa scéna pred nimi rozplynula. Emil bol opäť vo svojej spálni a spoza zastretých žalúzií dnu presvitala žiara. Rozbehol sa k oknu a vyzrel von. Všimol si, že z neba padajú na zem chumáčiky snehu. Vonku bolo len pár ľudí, ktorých úsmevy nemohol vidieť, pretože ich zakrývali rúška, no vďaka iskričkám v ich očiach to vedel. Boli Vianoce. A to bolo niečo, čo nemohla pokaziť žiadna pandémia.

Emil totiž v tej chvíli vedel, že raz pominie. Ale Vianoce, tie tu budú dovtedy, kým my budeme ľuďmi. S vďačným úsmevom zavrel okno, aby si v teple a bezpečí doma užil prvý deň zvyšku svojho nového života.

Foto: Pinterest